Connect with us

Wavemag

Keby bolo keby…

PLUS

Keby bolo keby…

Keby bolo keby…

Toto je tak trochu vymyslený príbeh o dvoch kamarátoch, ktorí sa rozhodli organizovať parties. Volajme ich Jožo a Fero, a pozrime sa, ako sa im darilo.

Jožo je chlapec z malého mesta, ktorý pozná miestne zvyky a má nápad priniesť niečo nové do svojho znudeného života. Písal sa rok 2000, techno fičalo na plné obrátky a Jožo si zmyslel, že aj napriek tomu, že o techne toho veľa nevie, rád by aj do svojho mestečka tento „uhučaný“ štýl dotiahol. Dohodol sa s majiteľom miestneho podniku, napísal zopár správ do diskusií na vtedajšie weby s tým, že hľadá DJov z okolia, ktorí mu prídu zahrať za pivo a po pár týždňoch to už v miestnej putike búchalo v rytme techna na plné obrátky. Vstupné bolo primerané, cca 70SKK, a na party sa premlelo veľa zaujímavých indivíduí, Jožových známych, od raperov, cez náckov, punkáčov, bývalých depešákov a nie príliš vhodne nastajlovaných smažiek, ktoré sa však spoločne pod vplyvom alkoholu a ľahko dostupných drog do rána výborne bavili.

Jožo neveril vlastným očiam, vo vačku mal nejakú tú korunu, tak pri ďalšej party naštartoval svoju nebojácnu favoritku (také staré škaredé hranaté auto – pozn. autora) , oblepil plagátmi miestne dediny, a po mesiaci sa opäť bavila celá miestna multi-kultúrna armáda mierne podgurážených násťročných.

Po niekoľkých parties sa vstupné vyšplhalo na 150SKK, každý mu tľapkal po pleci s tým, aký je úžasne šikovný a už sa aj to techno Jožovi začínalo pomaly páčiť. Trochu si lepšie začal všímať ľudí, ktorí mu na žúrky chodili a zistil, že banda je zložená na prvý pohľad z cca 300 raperov, 100 punkáčov, 100  náhodných zablúdilcov z miestnych barov a zvyšnú stovku tvorili smažky, ktoré vyzerali, že ich techno aj trochu zaujíma (alebo iba „pikenko“).

Netrvalo dlho a Jožo si spočítal, že vlastne ani nepotrebuje mať publikum zamerané na techno a pri návštevnosti cca 400 ľudí, ktorých tvorila akási zmes ľudí navštevujúcich miestny podnik z akýchsi neznámych dôvodov, môže zaplatiť zahraničného headlinera, ktorý priláka ešte viac ľudí. „UK“ na plagáte bolo predsa zárukou úspechu.

Viete, čo sa stalo na najbližšej party? Prišlo presne tých istých cca 600 ľudí aj vrátane tých, ktorých daná hudba vôbec nezaujímala, ale Jožo mal skvelý pocit, že danej stovke smažiek splnil sen vidieť ich idol, o ktorom pár mesiacov dozadu ani netušili, že existuje. Peniaze sa však točili, ľudia boli spokojní, a Jožo najviac. Dokonca na akcii, na ktorej zarobil viac, ako bol priemer prišiel za miestnymi DJmi a dal im niekedy aj 3x väčší honorár ako obvykle (Áno. Toto sa naozaj nevidí takmer u žiadneho promotéra, pardon, u žiadneho.), so slovami: Veď keď raz party nevyjde, tak mi prídete zahrať zadarmo. Tu sa Jožov príbeh zhruba končí, tak poďme na Feriho.

Fero z vedľajšieho mesta mal trochu vyššie ambície už od samého začiatku a jeho príbeh bude o niečo kratší. Síce neorganizoval žiadne miestne „bavenice“, rozhodol sa, že vzhľadom na svoju pozitívnu finančnú situáciu vyskúša šťastie v našom hlavnom meste. Dohodol si dátum s miestnym podnikom, ktorý patril medzi tie lepšie, cez kamarátov, ktorí už mali niečo za sebou, vybavil zahraničného headlinera, takého zhruba finančne dostupného, ktorého mu odsúhlasilo jeho 5 známych z miestneho sídliska (bezkonkurenčná vzorka respondentov), a party sa mohla začať aj s odvážnym vstupným cca 200SKK. Ako to celé dopadlo? Smažky známe z Jožových akcií prišli aj Ferovi do hlavného mesta. Bolo ich však iba tých sto plus niečo.

Fero však iba zalomil rukami a povedal: „To sa môže stať každému. Nabudúce to vyjde.“ Už viete aj sami ako to dopadlo pri budúcich pokračovaniach.

Aké z toho plynie ponaučenie? Pre Fera žiadne, lebo peňazí má habadej a zaplatiť zahraničného headlinera púšťajúceho hudbu pre pár desiatok ľudí mu nerobí problém. My ostatní si vychovávame vlastných ľudí na miestnych DJoch v domácich podnikoch, kde dobre poznáme celú klientelu.

autor: Jay

Click to comment

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

More in PLUS

To Top